Ak minister Mikloš hovorí o nulovom potenciáli SaS a populistoch tak nepochybne naznačuje svoje zbožné prianie, aby sa SaS nepodarilo získať dosť percent na to, aby išli do vlády bez lídra pravice. V skutočnosti by sa obaja aktéri mali radšej venovať tomu, aby v marcových voľbách získali dosť hlasov a nezostavovali vládu s Ficom. Obidvaja majú k sebe tak blízko, že keby ich nerozdeľoval postoj k nafukujúcemu sa eurovalu, asi by len ťažko bolo odlíšiť ich názory a nielen v ekonomickej oblasti. Znie to nepredstaviteľne? Tak sa na to pozrime detailne cez motívy. Sulík tzv. povalením vlády skrze mikulášsky balíček dva v jednom vraj sledoval len svoje preferencie. Zvýšenie preferencií u voličov u agentúry Focus alebo MVK? V čase, keď ešte len spolu odkrútili prvý rok vládnutia a do konca volebného obdobia ešte chýbalo niekoľko dosť podstatných rokov? Nuž, určite interesantný nápad. No, ak tento „rafinovaný" argument prijmeme, mala by tam byť aspoň čiastočná istota, že ukončením vlády by tieto percentá u svojich voličov skutočne získal. Nehovoriac o tom, načo by akejkoľvek strane a teda aj tej najpopulistickejšej na svete bolo naháňanie percent tak skoro už ako v predvolebnom súboji? Prídeme síce o kreslá, ale budeme mať percentá... Istú logiku to dáva len v prípade, ak by sa o tom dohodli napríklad s Radičovou, že vládu položí tak, či onak, lebo je napríklad sama znechutená z politiky a nekončiacej korupcie vo vlastných radoch... no ale to by bola naozaj iba ničím nepodložená špekulácia.
Sulík bol skôr menej ovplyvnený minulosťou a mal väčšiu odvahu na iné ako tie „správne" riešenia, pričom svojim hlasovaním prevzal zodpovednosť sám do svojich rúk, čím urobil výrazný škrt cez rozpočet naozaj mnohým. Neuhol z cesty pred Miklošom, či Dzurindom a ani pred ostatnými neomylnými stranami, ktorí ho podcenili a dopredu sa dohodli, že by bolo lepšie nejaký ten europopulizmus zastaviť ešte v zárodku najlepšie spojením hlasovaní. Toto vždy fungovalo starým politickým matadorom na zlikvidovanie iného názoru a v kombinácii s Ficohrozbou sa to zdalo byť absolútne nepriestrelným torpédom. Ibaže nebolo. Nič také, čo sa čakalo a čo súvisí s ohnutím princípov a chrbátov, sa nekonalo, čo naozaj v histórii slovenskej politiky nemá a asi ani dlho nebude mať obdobu. Došlo k nevídanej situácii na politickej scéne, ktorá dala možnosť vyfarbiť sa každej z politických strán najmä v etickej rovine. Napriek pádu vlády za výdatnej pomoci Fica, ktorý sa kochal v úzadí svojim dielom, sa všetci rozbehli opakovať hlasovanie o eurovale a neuveriteľne rýchlo ho s ním aj odhlasovali. Tak veľmi záležalo na tom, aby to bolo schválené, že neexistovalo nič, čo by to zastavilo. Akékoľvek podmienky, ktoré by si vtedy dal Fico do požiadaviek schváliť by boli viac ako prijateľné, ba výhodné, veď dohoda bola na stole takpovediac aj s predčasnými voľbami za pár minút. To nebola náhoda ani ústretovosť dr. Róberta Fica. Kto toho bol svedkom nemôže pochybovať, že pád vlády bol nevyhnutný.
Niekto môže namietnuť, prečo by niekto riskoval pád vlády kvôli populistovi Sulíkovi a tak „banálnemu" problému ako je euroval? Ak si odmyslíme už predtým ten dopredu premyslený nevyberavý nátlak na koaličného partnera, domnievam sa, že išlo o stret dvoch ideí a boj o úlohu lídra v pravicovom zoskupení. Mikloš vedel, že euroval nie je dobré riešenie, ale bolo to jeho riešenie, s ktorým sa stotožnil. Dokonca si myslím, že pochopil, že je to cesta späť, no práve preto nemohol dopustiť, aby niekto na tomto „projekte" získaval politické body. Nemal tú potrebnú odvahu ísť zoči voči európskym štruktúram a obhajovať ho, naopak, svoj servilný proeurópsky názor v strane jednoznačne presadil. Použijem na vysvetlenie názorný príklad. Stalo sa Vám už niekedy, že ste v náhlivosti a omylom nastúpili do nesprávneho vlaku a až keď sa pohol, ste zistili, že ide celkom opačným smerom ako by ste si želali? Priznám sa, mne áno. A čo ste v takej situácii urobili? Snažili ste sa z neho vyskočiť za jazdy alebo ste radšej počkali do najbližšej stanice, kde ste prestúpili do toho správneho vlaku, aj keď riadne nahnevaní na seba pre Vašu nepozornosť? Nuž, ja som využil ten druhý spôsob a aj keď som nevedel, či sa nepreveziem hodný kus cesty ďalej, nakoniec sa mi podarilo z neho vystúpiť na najbližšej zastávke a vrátiť sa na správnu cestu. A myslím, že to je aj príbeh Mikloša. On vedel, že z rozbehnutého vlaku sa nemá vystupovať za žiadnu cenu, pretože hrozil pád a vedel, že to môže mať následne ešte aj väčšie následky. Na druhej strane, ako to potom obrátiť, aby ste čo najskôr dobehli stratený čas? Nuž ťažká dilema. Možno potom nevyzerá až tak zle ani tá tretia možnosť. Čo tak pokračovať vlakom v ceste ďalej a presviedčať seba aj ostatných, že ideme tým správnym smerom, hoci aj vo vagóne, ktorý sa práve odtrhol. Šialené? Nuž ani herci v divadle nepresviedčajú divákov o svojich chybách, keď sa náhodou pomýlia, ale tvária sa, že to tak muselo byť. Ak ide o hercov, dá sa im tento trik odpustiť, lebo sú to herci. Ak však ide o úradníkov štátnej moci je to len márny pokus zamaskovať svoj nevydarený krok, v tomto prípade predraženú jazdu vlakom, ktorý ide úplne opačným smerom.